Femina a výlet na veľký kopec

Autor: Marian Lukáč

Po pravidelnej rannej naháňačke vo vinohradoch sme prišli pred dom a pán ma ešte zavolal, že ideme ešte na kopec pred domom, aby sme si dali ešte naháňačku s jabĺčkami. Jasné, že som išiel a behal som, kým pán vládal. Keďže tráva bola príjemne mokrá a slniečko práve vychádzalo, tak si pán potom sadol ešte na lavičku a ja som oddychoval na tráve. Ako tak oddychujem, zacítil som zrazu známy príjemný pach. Ako keby bola vonku kamarátka Femina. Ale o takomto čase? Veď ona chodí von len skoro ráno, a aj to len na chvíľku. V tom sa spoza kopca vynorila čierna hlava a na kopec naozaj vybehla Femina. To bolo radosti! Hneď mi povedala, že keď počula, že sa vraciame z vinohradov, vyskočila na okno a toľko buntošila paničku, až sa jej panička musela obliecť a ísť s ňou von (za čo sa jej ospravedlňujem a aj pekne ďakujem). Bláznili sme sa, hrýzli, naháňali, kým nám labky vládali. 

Po príchode domov, som zlikvidoval všetko čo bolo v miske a ľahol som si spať. Po osviežujúcom spánku si tak ležím v mojom pelechu a vidím, že pán sa zase oblieka. Že by sme zase išli von? No vyzerá to tak. Pán si dal na seba aj tú zváštnu modrú kožu (p.r. nepremokavá bunda) a bolo jasné, že naozaj ideme von. Jupiiii! Pán zobral dnes so sebou aj ľudské mláďa čo s nami býva. Veď aj jeho treba trochu prebehnúť, či nie?

Chvíľu sme išli po známej ceste, potom sme však odbočili mdzi stromy, kde som ešte nikdy nebol. Tá cesta išla stále do kopca a tak sme išli len v takom pomalom tempe, lebo ľudské mláďa každú chvíľu zastavovalo a chcelo prestávku. No veď je niekoľkokrát väčší ako ja a má len dve nohy, tak to má asi ťažšie. Však kým dospeje ako môj pán, tak mu ešte tie nohy asi zosilnejú a bude s nami stíhať. Tak keď potreboval, tak sme ho chvíľu počkali. Veď čo keby sa stratil... 

Na vrchole kopca si pán s mláďaťom sadli na lavičku a pán priniesol zvláštnu hnedú vodu, z ktorej stúpal biely dym (p.r. horúci čaj). Keď ju skoro celú vypil, postavil sa a priniesol si ešte ďalšiu, spolu s veľmi voňavými tyčinkami (p.r. pečená klobása). Jasné, že sa kúsok ušiel aj mne. Mňaaaaaam!

Keď sme si chvíľku oddýchli, tak nás pán zobral ešte na okruh s prekážkami. Hlavne jedna sa pánovi veľmi páči, lebo vždy keď tam prídeme, tak preskakuje také paličky nad zemou ako také kozľa. Keď sa mi nechce skákať, tak bežím povedľa, keď sa mi chce, tak skáčem s ním. Keď to všetko preskáčem s ním, dostanem vždy odmenu, keď behám povedľa tak nič. Tak asi s ním budem asi nabudúce skákať. Veď to je celkom zábava a ešte sa aj dobrotky dostanem.

Cestou domov sme stretli malého psíka, ktorému sa vôbec nechcelo hrať. Ako som ho provokoval, podarilo sa mi zaboriť laby a ňufák do zvláštnej šušťavej zeme, čo sa stále hýbala a lietala potom vzduchom (p.r. vrstva lístia napadaná v lese). Veľmi sa mi to zapáčilo a keď pán povedal, že sa môžem v tom lístí blázniť (lístie je asi názov tej zvláštnej zeme), tak som sa celú cestu domov v tom lístí váľal, schovával hlavu a skákal, až kým sme zase neprišli na normálnu cestu.

Na konci cesty začala padať voda zhora (asi nejaký pes tam hore vylial vodu z misky), tak sme sa ponáhľali domov. Sem tam ma začalo aj v krku drhnúť a vyšiel mi z papule taký zvláštny štek, ktorého by sa asi nikto nezľakol (p.r.: kýchnutie, zakašľanie). O chvíľu to však vždy prešlo a tak sme úspešne došli domov, pán mi okúpal laby a brucho, lebo som bol špinavý ako taká malé prasa (síce neviem čo to znamená, keď ma tak pán nazve, ale je to asi nejaký tvor, čo má veľmi špinavé laby).

Potom som si ľahol do svojho pelechu a zaspal som.

A keď sa zobudím a budem mať niečo nové, tak Vám zase napíšem! Do-Haf!