BAAAAANG!

Autor: Ľudmila Čižmárová

Noc. Všade tma. Šoférovala som domov, bola som práve medzi Pezinkom a Svätým Jurom , keď zrazu BAAAAANG ! Rana ako z pištole deviny zaznela priamo vzadu v mojom aute.

V stave najvyššieho ohrozenia života začal môj mozog pracovať na plný výkon. V stotinách sekundy som vyhodnocovala:

PREČO by som sa práve ja mala stať terčom miestnej pezinskej mafie?

Zvažovala som bleskovo všetky faktory:

účet v banke - vylúčené, aktíva minimálne

plat v čistom - nemožné, som učiteľka

posledná klasifikácia - nik z matiky u mňa neprepadol

únos, výkupné - no, to by si niekto riadne zavaril...

A takmer v rovnakom okamihu mi padol zrak na spätné zrkadlo, aby som v kufri skontrolovala stav môjho miláčika - hovawartky Renči. Zásadne sa mi uľavilo. Jej rozosmiata papuľka opierajúca sa o zadné sedadlá jasne naznačovala, že táto nová hra sa jej vari aj pozdáva... A vtom to prišlo! Interiér môjho auta zalial vodotrysk ... teda, nie celkom vodo... Šampanské striekalo po celom aute, cítila som sa ako víťaz pretekov formuly 1 a konečne som pochopila, čo sa vlastne stalo.

A teraz všetko ešte raz a poporiadku. V marci 2016 sme si s mojou Renčou vo večerných hodinách vo výcvikovej hale v Pezinku slávnostne prebrali certifikát, ktorý potvrdzoval našu úspešne zloženú canisterapeutickú skúšku. No a.... ako sa pri takých príležitostiach patrí, všetci z nášho canisterapeutického tímu sme si symbolicky pripili na úspech. Niektorí (teda Pezinčania) si pripili riadnym šampusom a my ostatní - cezpoľní, ktorých čakala cesta autom domov, si dali nealko- šampanské. Radosť z úspechu bola veľká, rozhovory veselé a dlhé.... Ani sme si neuvedomili, ako čas letí, spamätali sme sa až tesne pred polnocou. 

V rýchlosti sme všetko pobalili, naskočili do áut a ponáhľali sa domov. Fúúúha, mám teda čo robiť, veď zajtra ráno začínam v škole prvou hodinou...

V rýchlosti som zaštupľovala a šupla do auta aj nedopitú fľašu šampusu - veď, kto z vás by ho vylial?

Taaak, a teraz som ho mala kompletne vystriekaný po celom aute!

Na druhý deň ráno som mala čo robiť, aby som tú prvú hodinu stihla.

Keď som vletku naskakovala do auta, takmer som omdlela. Pochopila som, ako "vonia" rozstriekané, skysnuté víno. Toto je snáď na kúpu nového auta...

Vetrať nebol čas. Naozaj na poslednú chvíľu uháňam do školy ... Do pekla, jasné, zákon schválnosti funguje! Cestná policajná kontrola. Smerovka, brzda, otváram okno....

"Pani vodička, kontrola dokladov, poprosíme vás technický, občiansky, vodičský......"

Kým som stihla doklady vybrať, mladý policajt sa otočil k svojmu kolegovi a ja som započula ich tlmený rozhovor.

" Fero, tak toto si ešte nezažil, ženská vyzerá na prvý pohľad slušne, ale z auta jej razí ako v štvrtej cenovej.... Čo urobíme, dáme jej fúkať?"

Sklopila som oči, ale cítila som, že policajt Fero na mňa upiera zrak a rozmýšľa.

Nekonečne dlhá minúta ticha ................

" Kašli na to, je to moja bývalá matikárka. Po toľkých rokoch práce v školstve... Ani sa jej nedivím," dorazil to Fero.

Kŕčovito som zvierala v ruke moje doklady a bolo mi jasné, že niektoré veci budem len ťažko vysvetľovať. Ak sa mi to aj podarí, tak už nestihnem prvú hodinu.

Prvý policajt sa ku mne otočil: 
" Pani vodička, pokračujte v jazde, dávajte veľký pozor, školu máte tu za rohom, však? "
"Pekný deň vám želám, pani učiteľka," prihovoril sa mi aj policajt Fero. 
" A zajtra k raňajkám si dajte radšej kávičku..."

P.S. > Prosím všetkých čitateľov, ak náhodou poznáte policajta Fera a jeho parťáka,
dajte im prečítať tento môj príbeh :-)