A mám toho dosť...

Autor: Lucia Klocková

"Tak, a konečne viem poriadne chodiť! " Toto si určite pomyslela naša Abbie, keď už vedela prepletať svojimi labkami bez toho, aby sa o ne potkla. A bol tu čas na dlhšie prechádzky (teda dlhšie ako len do centra mesta), kde bola stredobodom pozornosti a plyšovým mackom pre deti. Tak som sa raz odhodlala a vzala ju do lesa.

Šli sme lesnou cestičkou. Počuli sme len šum lístia a štebot vtákov. Ale naša Abbie už mala očividne dosť a tak znenazdajky BUM! Ľahla si do koľaje a ani ma nehne! "Abbie poď!" Prihovárala som sa jej a po menšom presviedčaní sa postavila, a šla ďalej... tak päť metrov. Potom opäť skončila protestne na zemi. "Ďalej sa ani nehnem!" napovedal mi jej pohľad. Nepomáhalo milé slovo a ani presviedčanie... Na maškrtku zo zázračného vrecka však hneď vstala a ponáhľala sa za mnou. Našťastie sme už boli na kopci, kde ale boli ďalšie vyjazdené koľaje, tento krát plné vody. Tu už nepomohla ani maškrta. Naša krásna huňatá potvorka skočila rovno do stredu a aby toho nebolo dosť, ešte si tam aj ľahla. Keď už mala vody dosť, rozbehla sa za mnou a s obrovskou radosťou sa pri mne otriasla. Už sme boli od blata obe.

Teraz bolo rozhodnutie na mne. Buď pôjdeme ďalej k jazeru a urobím z nej opäť psa, alebo sa vrátime z polcesty, a budem ju musieť okúpať doma. Zvolila som prvú možnosť a Abbie neprotestovala. Dole kopcom sa jej išlo lepšie, lístie jej šuchotalo pod labkami a zachytávalo sa jej o mokrú srsť. Z môjho krásneho šteniatka sa počas cesty stávalo čoraz väčšie prasiatko. Bola som rada, že som sa takto rozhodla, aj keď hrozilo, že ju cestou domov budem musieť niesť, lebo nebude vládať.

Konečne sme dorazili k jazeru, a Abbie nebolo treba dvakrát hovoriť čo má robiť. Vbehla do vody, ale len tak aby udržala hlavu nad vodou. Ďalej ani krok. Čľapkala sa, prskala vodu všade okolo, ale že by zo seba zmyla to blato - ani omylom. Tak či som chcela alebo nechcela, musela som ísť k nej do vody aj ja. Povyberala som jej zo srsti posledné zvyšky konárikov a lístia, opláchla ju a pobrali sme sa na breh. Tu sa mi nezabudla poďakovať opätovným otrasením. Tento krát to ale bola už čistá voda.

"A ide sa domov. A každá po svojich" zavelila som. Abbie na mňa kukla a neprotestovala.
Teraz som ale už volila asfaltovú cestu, kde som si bola istá že moje šteniatko zostane šteniatkom, a nestane sa z neho špinavé prasiatko.