Tajomstvá Ukrajiny

03.02.2017

Autor: Štefan Marcinský

Vďaka našim psom, sme precestovali kus Európy. V auguste 2013 naše cesty viedli na Ukrajinu, vtedy sme však ešte netušili, že nás čaká adrenalínový víkend, na ktorý sa bude ešte dlho spomínať pri táborových ohňoch.

V sobotu, v skorých ranných hodinách, sme sa v plnej zostave vybrali na 2x CACIB do neďalekého Užhorodu. Spolu s nami cestovali Chiara a Maury Kráľovská stráž a na hranici sa k nám pridali ešte "čivkári" Zolo a Robo. Už prechod cez ukrajinskú hranicu je adrenalín sám o sebe. Nikdy nevieme , čo môžeme čakať. Ukrajinci sú nevyspytateľní, aj keď.za tie roky už vieme presne kedy, komu a čo. Tentokrát to šlo ako po masle (vďaka dobrým kontaktom) a hranicu sme prešli skôr ako sme predpokladali a nasledoval pomalý presun do 40 km vzdialeného Užhorodu. Pomalý preto, že nielen cesta je v dezolátnom stave, ale hlavne preto, že policajné hliadky na tomto úseku veľmi radi zastavujú slovenské autá a za nezmyselné "akože priestupky", vyberajú pokuty do vlastného vrecka (veď z niečoho treba žiť). Radšej im nezavdávať príčinu na zastavenie.


Výstava sa konala aj tentoraz v priestoroch zábavného parku. Ayrin tentokrát bola iba na výlete. Ashley nastúpila po dlhom čakaní v triede strednej a Brix v triede veteránov. Ashley ukážkovo behala a predviedla sa ako starý mazák, za čo si vyslúžila V1, CAC, a dokonca aj CACIB. Brix to ako zvyčajne mal na háku, napriek tomu V1, BOV. V rozbehu o BOBa sme zažili šok, keď sa Ashley podarilo po prvýkrát vyhrať BOBa a ešte k tomu nad Brixom. Šok po chvíli vystriedala nefalšovaná radosť. Čivkárom to nevyšlo podľa ich predstáv. Keďže sme ráno veľmi skoro vyrážali z domu a celý deň strávili v horúčave na výstavisku (ešte dobre, že to bol park), rozhodli sme sa nečakať na záverečné súťaže, ale išli sme sa ubytovať.

Ubytovaní sme boli asi kilometer za Veľkým Berezným, čo znamenalo znovu absolvovať tú istú cestu ako ráno, ale bolo to stonásobne lepšie ako bývať v predražených hoteloch v Užhorode. Toto ubytovanie využívame už niekoľko rokov. Je to penzión umiestnený pod lesom (za kopcom je už Slovensko), mimo hlavnej cesty, v blízkosti riečky a lúk, samota ako vyšitá. Ideálne prostredie pre psov. Výborná domáca strava, príjemní majitelia a veľmi výhodné ceny. Len sme hodili tašky na izbu, dohodli večeru a už sme leteli so psíčkami na prechádzku. To bolo radosti, donekonečna do vody a z vody, naháňanie a šudrenie v tráve. Toto je ten pravý život pre nich a nie nejaký výstavný kruh. Po dvoch hodinách bláznenia, a keď si už psíci napchali aj brušká, mohli sme si aj my konečne oddýchnuť a navečerať sa. Naša večera prešla plynule do super posedenia, ktoré sa pretiahlo do neskorých nočných hodín, ale každému zo zúčastnených padlo vhod a pomohlo super vyresetovať hlavu.

V dobrej nálade sme sa všetci stretli ráno pri raňajkách, dohodli sme sa, čo a ako ďalej, nahádzali batožinu do áut, psíci zaujali svoje miesta a hor sa znova do Užhorodu, keď zrazu jedno z áut nenaštartovalo. Muži sa zahrali na opravárov, dali hlavy dokopy a o pol hodinu sa už išlo. Auto cestou štrajkovalo ešte dvakrát, zastali sme, a znova sa pohli. Naposledy zavrčalo a vydýchlo rovno pod tabuľou UŽHOROD. Keď sa pokazí auto je to strašné, ale keď sa pokazí na Ukrajine, je to horor. Čo teraz? Zvažovali sme viaceré varianty. Nakoniec sme naložili Chiaru s paničkou na zadné sedadlo, Maury išla dopredu na kolená a takto sme išli ďalej na výstavisko, aby sme sa usporiadateľov spýtali na nejaký servis a zároveň nepremeškali výstavu. Pán zostal strážiť auto, aby mu ho náhodou nerozobrali na súčiastky. Keď sme ani po hodine, nenašli žiaden servis, ktorý by sa v nedeľu na auto pozrel, zostala posledná možnosť, asistenčná služba a odťahovka zo Slovenska. V tom nešťastí sme mali ešte šťastie, že auto ostalo stáť len cca 10 km od hranice. Celé vybavovanie až po príchod odťahovky trvalo takmer päť hodín. Za ten čas sme cestu výstavisko - auto, s Chiarou a Mauri absolvovali trikrát, keď prišla odťahovka, práve sme opúšťali výstavný kruh. Keďže majiteľom auta je panička Chiari, musela ísť s odťahovkou ona. Keď auto na odťahovke nabralo smer hranica, my sme sa vrátili na výstavisko, kde práve začínali záverečné súťaže. Stihli sme, aj tie.
A propo Ashley V1, CAC, CACIB, BOB, Brix V1, BOV, 3. miesto Veterán BIS.

Keď už bolo po všetkom, malá prechádzka po parku na záver a cesta domov. V aute sme museli poukladať trochu veci tak, aby sa v ňom pohodlne prepravili piati hovawarti a traja dospelí ľudia. Našej Ayrin asi z toho stresu preplo, a keď sa vedľa nás stojace tmavé auto pohlo, rozbehla sa za ním, lebo si asi myslela, že sme ju zabudli. V tom momente sme nevedeli, čo skôr... chytať Ayrin, držať Brixa a Ashley, aby sa nepustili za ňou, ukladať batožinu v aute ... Na náš krik sa Ayrin našťastie vrátila, rýchlo sme ich všetkých naložili do kufra, Maury zaujala miesto vpredu a Chiara so svojim pánom vzadu, natlačení na batožinu. Konečne sme vyrazili smer Slovensko. Keďže vo Vyšnom Nemeckom sú čakacie doby na hranici dlhé (obzvlášť ešte po výstave), vybrali sme sa na Ubľu. Túto cestu by sme prešli už aj zo zatvorenými očami, poznáme tam každú dieru na ceste... Po pol hodine sme dorazili na hraničný prechod v Ubli, pretým sme ešte lacno natankovali, dobre nakúpili a už sme stáli v rade a čakali na colníkov. Keď pred nami boli už len tri autá, aby sme nezdržovali , chceli sme ísť po pečiatky ku veterinárovi. Pasporty našich psov sme vylovili z tašky, a keď v aute padla otázka :"Kde sú od Chiary a Maury?" Okamžite sa rozsvietilo svetielko v hlave a padla osudná veta: "Ostali na streche auta" Nebudem popisovať aké šťavnaté slová začali autom lietať, dosť na tom, že sme sa museli otočiť, a leteli naspäť do Užhorodu. Pri ukladaní vecí do auta, aby sa pasporty nezapotrošili, múdra hlava ich položila na strechu, a keď sa Ayrin splašila, splašili sme sa aj my a na pasy sme zabudli. Cestou späť nás už nezaujímali ani prípadní policajti, chceli sme byť, čo najskôr na výstavisku. Jasné ako naschvál, prechádzal mestom nejaký peletón cyklistov, takže sme stáli asi štvrť hodinu v kolóne. Na výstavisku sme sa rozdelili, jedna skupina prehľadávala miesto a širšie okolie kde sme parkovali, veliteľ voza išiel do výstavnej kancelárie, či čírou náhodou niekto nenašiel a nepriniesol pasy. Mali sme šťastie v nešťastí, našli sa, ale má ich usporiadateľka výstavy a tá je už v hoteli Europa. Naložili sme psov a hor sa za ňou. Cestou sme znovu ostali stáť kvôli peletónu, potom sme mali výmenu názorov, kvôli lokalizácii hotela a keď sme tam po ďalšej polhodine dorazili, začalo sa už stmievať. Organizátorka výstavy, Kristína, pasy mala, ale nemohla ich dobrých desať minút v aute nájsť. Napätie by sa dalo krájať, nevedeli sme, či sú vôbec naše. Nakoniec sme mali šťastie v nešťastí, pasy patrili Chiare a Maury. Keďže hotel bol v podstate 500 metrov od hraničného prechodu, rozhodli sme sa ísť domov tadiaľto. Na ukrajinskej strane colná kontrola bola otázka 10 minút, potom sme viac ako hodinu strávili v medzipásme. Psov sme z auta vybrali, dali im napiť a potom sme len postávali a kecali s ostatnými čakajúcimi. Psíčky mleli z posledného a my vlastne tiež. Keď sme sa potom konečne posunuli a ostali stáť ako poslední v jednom z troch radov, napadla nás spásonostná myšlienka :"Veď majiteľ našej Pinky tu pracuje..." (Pinky je sestra Ashley, ktorá býva v Iňačovciach). Stačil jeden telefonát, a v priebehu štvrťhodiny sme sa už podrobovali colnej kontrole na slovenskej strane (rodina si predsa stále pomáha). Našu víkendovú odyseu sme ukončili tesne pred polnocou u nás doma, kde si svojich prišla vyzdvihnúť (na požičanom aute) Andrea, nami familiárne nazývaná "doktorečka".

A aby ste boli úplne v obraze, musíme doplniť aj jej zážitky z hranice s odťahovkou. Na ukrajinskej strane najskôr pol hodiny zisťovali, ako prekročila hranicu, pretože na Ubli jej nedali pečiatku do pasu a kým to nepreverili nič sa nedialo. Potom nemohli pochopiť, ako je možné, že auto, ktoré nie je nabúrané, je nepojazdné. Veliteľ smeny behal po ťahači a skúšal, preveroval, no komédia. Potom všetko to ukončil historickou vetou: "Devočka, na što tebe glupovo Japončika (Mitsubishi) , tebe nado Ladu"... a týmito slovami ich pustil ďalej. Na našej strane to bolo niekoľkonásobné presúvanie auta z jedného pruhu do druhého, z dola znovu hore do rady. Strávili tam viac ako dve hodiny. Nakoniec šofér odťahovky skonštatoval, že to v podstate prebehlo rýchle, lebo inokedy to trvá aj pol dňa.

Čiže super víkend , so super partiou.

PS: Len tak mimochodom Chiara a Ashley splnili podmienky pre priznanie titulu "Šampión Ukrajiny " a Brix splnil podmienky a bol mu priznaný "Veterán šampión Ukrajiny" .