Lekárska fakulta

12.05.2017

Autor: Marian Lukáč

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden obyčajný pondelok. Aspoň tak až do 23tej vyzeral byť... ale poďme pekne po poriadku. 

Ráno a deň ako veľa iných našich "beztréningových" dní.  Vstať, malé venčenie, dať nažrať, do práce, príchod domov, veľké venčenie, nejaká večerná aktivita, spánok... 

Tento pondelok však dostal Jantar po veľkom venčení nezvyčajnú kosť, bravčovú "osmičku". Dostali sme ju spolu s lopatkami od mäsiara asi ako bonus a v ten deň prišla nejako na rad. Nezdala sa mi ničím podozrivá a keďže lopatky sme už zvládali bezo zvyšku, tak som ju dal Jantarovi, nech sa zabaví. A veru sa zabavil...

Keď som išiel okolo 23tej spať, niečo ma ťahalo na terasu, kde ležal Jantar. Zobral som teda Karičku a išiel som za ním, že mu dám ešte mlsku a pôjdeme spať. Keď zaregistroval, že otváram dvere na terasu, vstal a pobral sa ku mne. Pekne si sadol a čakal, čo bude. Keď som mu z ruky Karičku, natiahol krk, ťukol do nej ňufákom, pootvoril papuľu... a nič. Karičky sa ani nedotkol. To bolo nejaké divné. Skúsil som druhý krát, nižšie. A zase nič. Začínal som tušiť, že niečo nie je v poriadku.  Išiel som do drepu, naklonil sa k nemu a vypýtal si pusu. Zdvihol hlavu ku mne, ťukol do mňa a jeho oči hovorili, že nemôže. Snažil sa, ale nedokázal ani jazyk vyplaziť.
Ten pohľad jeho očí nezabudnem asi do konca života...

Hovorím si: "Lukáč, kľud. Lukáč, kľud. Dýchaj, rozmýšľaj..."

Mohol chodiť, dýchal nosom, ale niečo mal zjavne v krku. Otvoril som mu papuľu koľko sa dalo a šahol rukou do krku. Bolo tam niešo vzpriečené a napriek mojej snahe, to nešlo von. Nechcel som však byť násilný, aby som niečo nevyviedol...

Keďže p. veterinárka Valábková býva len asi 1 km od nás, tak som ho rýchlo, ale čo najšetrnejšie naložil do auta. Veď ktovie čo tam v krku má a ako hlboko to je. 

A už sme pred jej domom. V dome sa nesvieti, veď je skoro polnoc. Situáciu však bolo treba riešiť a tak ohľady neohľady, zvoním.

Chvíľu ticho, zažína sa svetlo a vychádza veterinárkin manžel. Na žiadosť, či by som mohol hovoriť s pani veterinárkou som dostal odpoveď, že má chrípku a že už spí.
Neeeeeeeeeeee... toto nemôže byť pravda...

Asi však bolo vidieť moje obrovské zúfalstvo (naozaj som sa o Jantara veľmi bál), a tak po veľkej prosbe zašiel dovnútra a o chvíľu vyšla pani veterinárka v župane. Zjavne ju naozaj zobudil. 

V rýchlosti som jej vysvetlil, čo sa asi stalo. Povedala mi, aké sú možnosti, nemala však doma potrebné nástroje a hlavne, keď začala rozoberať alternatívne scenáre s úlomkami, zapichnutou kosťou, rtg, možnou operáciou...  zhodli sme sa, že tu asi nič neporiešime, lebo ona to riskovať nebude a tak mám ísť urgentne na nejakú pohotovosť...  Tak som sa poďakoval a rozlúčil (nepamätám si ani či som zaprial dobrú noc a skoré uzdravenie, ak nie, tak sa dodatočne ospravedlňujem).

A vyrazili sme smer Lamač, Benett. Cesty boli našťastie úplne prázdne a i keď nemám potuchy, či som dodržiaval predpisy, hlavne rýchlosť, bol som pripravený na alternatívu, že ak ma zastavia policajti, tak požiadam o policajný doprovod k veterinárovi...

Jedným očkom sledujem cestu, druhým Jantara a hovorím naňho.
Reakcia takmer žiadna, ale keďže už bolo po polnoci. nevedel som, či zaspáva alebo má nejaký nejaký iný problém. 

Konečne vidím pri ceste vysvietenú tabuľu kliniky... ...ale tú malú odbočku z hlavnej cesty asi 5Om pred klinikou som v tej tme prehliadol. Čo najrýchlejšie sa otáčame a už sme vo dvore.
Tu zisťujem, že oni sú tu vlastne kliniky 2, Benett a Marfilvet. 
Bolo mi to ale úplne jedno, bežím ku dverám a zvoním.
Po 2x v tento večer resp. noc.

Prichádza mladá slečna/pani (z ktorej sa vykľula po chvíli mladá veterinárka) a pýta sa ma, že ako mi môže pomôcť. Prebehol mi v hlave bleskový scenár, že ak by to bolo zlé a musela Jantara operovať ona... 

...tak som hneď som sa radšej vrátil do reality... v krátkosti som popísal, čo Jantarovi "asi" je a išiel som vybrať psa, priniesol ho dovnútra...

Posadil som ho, podržal mu hlavu, otvorili sme mu papuľu koľko sa dalo (zjavne mala rešpekt pred jeho zubami, ale dal to na 1-tku) a potom odišla dozadu. Keď prišla, mala v ruke také dlhé endoskopické kliešte, že som si myslel, že mu ide niečo vyťahovať zo žalúdka. 
Požiadala ma, aby som Jantarovi otvoril poriadne papuľu a zafixoval hlavu... úúúúplne ľahká úloha.

Pichla mu tie kliešte do krku a začala tú "vec" vyťahovať... 
Prvý pokus bol žiaľ neúspešný. Bolo to tam perfektne zapasované... 
OK, takže prehliadku miesta činu máme za sebou.
Ukľudniť psa, a ideme na druhý pokus.
Ďakujem bohu, že Jantar je taký kľuďas a že mi asi verí...

Tentoraz na to išla už trošku inak, nepamätám si, ale mám pocit, že si trošku pomohla aj rukou a "vec" bola vonku. Keď mi hu ukázala do svetla, tak som mal pocit, že vytiahla odlačok Jantarovho hltana vyformovaný z kosti. Bol tak perfektne vytvarovaný, že keď sa ten zvyšok kosti snažil prehltnúť, tak mu to pravdepodobne pritlačilo jazylku, takže nemohol hýbať jazykom a ostalo zakliesnené v krku, hneď za čeľustnými kosťami, pritom ale mohol dýchať.
Neviem či čital po nociach psiu anatómiu, ale bolo to fakt dokonalé...


Našťastie však nič nevdýchol a tak sme ešte chvíľku počkali, vypísali papiere a zadministrovali čo bolo treba a keďže Jantar medzitým zjavne "ožil", po následnej krátkej kontrole pacienta sme sa poďakovali a rozlúčili sa.

Cesta domov už bola v pohode, doma sme dali ešte niečo na pomazanie uboleného hrdla a išli do ríše snov...

Keď som sa ráno zobudil, pri dverách čakal usmiaty Jantar s krútiacim chvostom. A ja som vedel, že už je dobre...