Šmýkačka na Chopku

06.01.2017

Autor: Zuzana Obrancová

Keď sa ideme lyžovať na Chopok, samozrejme, ide s nami aj Everest. Nebude predsa sedieť doma. Môjho manžela Vlada necháme lyžovať a my sa venujeme kondičnému tréningu. Pekne si to vyšliapneme zo spodnej stanice lanovky na Srdiečku až hore na Chopok. Riadna štreka, je to prevýšenie 944 metrov, ale čo už. Kráčame kolmo nahor. Kde sú dnes už tie časy, keď bol Everest malý a mohli sme sa vyviezť sedačkovou lanovkou aspoň na Kosodrevinu? Dnes by tú lanovku asi zrútil. Musíme na vlastných. Aj ja, aj on. Aby som hore mohla na neho zasa raz žiarliť!

Máme z výstupu veľké potešenie. Myslím si, že obaja. Samozrejme, nemôžem ale hovoriť za oboch. To je totiž to posledné, čo Everestovi chýba. Dar reči. Na druhej strane, keby mi vtedy povedal, čo si naozaj myslí, možno by sa to skončilo tragicky. Ako v tom vtipe: Viete, prečo pes nerozpráva? Nuž preto, lebo by človek prišiel aj o posledného priateľa ...

Hore na Chopku je chata Kamienka. Tam teda veľa psov nikdy nebýva. A všetci ho obdivujú, klaňajú sa mu a na mňa sa nikto ani len nepozrie. Ženských tam býva dosť! Dáme si dobrý čaj z horských bylín, posedíme, Everest si pospí, ja nie, a ideme dolu. To už je o inom.

Najradšej ju máme v zime. Zostupujeme po lyžiarskom svahu Everesta mám pripútaného v musherskom postroji k sebe o bezpečnostný pás. Svah je strmý a vyjazdený od lyžiarov a hodne sa šmýka. Samozrejme, kedže sme spolu pripútaní zvalí na sneh aj mňa, sily má neúrekom. Vtedy sa teší najviac! Žeby to mal po mne? S radosťou skočí na mňa, alebo ma aspoň labami chytí za plecia a šmýkame sa dolu spoločne ako tie ľadové medvede.


Keď ho napomeniem, dokáže sa chvíľu správať ako slušný pes, ale to by ste museli vidieť tie šibalské iskričky v jeho očiach. Je v nich výzva - blázni sa so mnou, poď sa so mnou šmýkať, nech sa zveziem na tebe! On to berie ako hru, ale ja mám z toho smrť v očiach, keď sa nekontrolovateľne rútime dolu svahom medzi lyžiarmi, kosodrevinou a vyčnievajúcimi skalami. Kým sa dogúľame dolu, nielenže som celá mokrá, sneh mám aj v nohavičkách, ale - za tú srandu to stojí!

Vlado sa nám vždy smeje, že kto z nás dvoch je viac potreštený a uzvažuje, či sa Everest podal na mňa, alebo ja na neho. Veru áno, musí to tak nejako byť. Kdesi som čítala, že keď sa pes podobá na svojho pána, čaká tých dvoch dokonalá harmónia. Ja síce nie som taká úžasná ako Everest, veď ani nemám také honosné meno ako on, ale v čomsi rovnakí sme. A ak to takto pôjde ďalej, budeme sa jeden na druhého podobať stále viac.