Silvester vo vlaku

31.12.2016

Autor: Zuzana Obrancová

pakuje sa to rok čo rok. Vždy na Silvestra sa my, hrončianski chalupári, vydávame na cestu z Chvatimechu do Čierneho Balogu starou úzkokoľajkou. Parný rušeň dymí, zvyčajne padá sneh a pri vagónoch sa postupne zbiera celé natešené osadenstvo. Je to náš Silvester, taký typický, hrončiansky. Čiernohronská železnička jednoducho chýbať nemôže! Niekto prinesie koláče, dakto príde naľahko, ale málokomu chýba ploskačka vo vrecku hrubej vetrovky. Ale asi sme nevynašli nič nové, veď táto železnica pred sto rokmi slúžila na zvážanie dreva z okolitých hôr a nechce sa mi veriť, že by drevorúbači chodili do zimy nasucho!

Rušeň zasyčí, para zahalí nebo a vláčik sa konečne pohne. Vždy to sprevádzajú výbuchy radosti, ktoré prerušujú už len výkriky typu: "No ahoj, ako sa máš? Kedy ste prišli? A čo robíte zajtra večer?" Na prvých metroch sa len málokto pozrie von oknom, aby videl všetku tú krásu, ktorú Horehronie ponúka. Koniec koncov, my ju už poznáme, hoci sa nám jej žiada stále viac a viac.

Tento rok však starobylému vláčiku i krásnemu Horehroniu konkurovala ešte jedna "atrakcia". Náš Everest. Rozhodli sme sa, že pôjde s nami. Samozrejme, trochu som sa toho aj obávala, predsa je len obrovský ten náš hovawart, aby dakomu nestúpil na otlak... Ale kdeže! Je úžasné, ako sa vie ladne pohybovať. Veľa ľudí, málo miesta, a predsa do nikoho nenarazí, pohyby má vyrátané na milimetre. Veď sa aj tváril ako modelka na predvádzacom móle. Vystatoval sa sám sebou, nechal sa od každého obdivovať, poškrabkať, pózoval, keď si ho chceli odfotografovať. Ale jeho skutočné cítenie pre prácu na predvádzacích mólach ešte len malo prísť.


Vláčik má cestou niekoľko zastávok, tou poslednou je stanica Čierny Balog. Vybral sa rovno k okienku, kde sa predávajú lístky. Zastal pred ním, nakukol dovnútra, ale keďže nikto neotváral, vyskočil na parapetnú dosku, sadol si a čakal. Akoby vedel, na čo toto okienko slúži. Keby vedel rozprávať, zrejme by s dávkou humoru pri odchode dodal: "Asi už oslavujú Silvester."

Potom sa rozhodol, že zastúpi sprievodcu vo vlaku. So záujmom sledoval, čo ten chlap robí, ako cvaká lístky a keď mu jeden so smiechom priložil k papuli, Everest ho bez váhania "cvikol". Samozrejme, na obrovskú radosť všetkých, ktorí v tom vláčiku boli. Nečudo, že sa mu nakoniec ušlo aj pozvanie od pána rušňovodiča. Čakala som, či sa bude pliesť aj do jeho práce, ale asi mu veľmi neučarovala. Alebo sa mu nepáčilo to syčanie a rachot? Keby mi tak vedel odpovedať...

V každom prípade, ocenil ohňostroj aj "rachétle". To patrí k zastávkam na tejto silvestrovskej ceste. Viem, že veľa psov sa ohňostroja bojí a poznám prípady, keď majitelia musia svojim miláčikom na Silvestra dať aj upokojujúcu pililku, ale Everest ho naopak miluje. So záujmom hľadí do neba a sleduje, ako pekne to tam vybuchuje. A vraj psy nemajú estetické cítenie!

Určite áno! A majú aj svoj názor, aj keď ho my nepoznáme. V lesnom skanzene vo Vydrove si prezrel a odskúšal všetky exponáty, koľko ich tam majú, na každý vyskočil a nechal sa s ním odfotografovať. Ja som sa tešila, že sú - pod snehom, aspoň nedostaneme pokutu. Ale aj z toho snehu trčal tunel, krásny kmeň starého sekvoja, do ktorého vydlabali dieru. Tí, čo to robili, asi mysleli na Everesta. Doslova som ho od toho pňa nevedela odtrhnúť. S nadšením prebehoval tam aj späť. Nadchol ho. V lete sa tam budeme musieť vrátiť!

Aký gavalier bol cestou do Balogu, taký nevychovaný sa ukázal byť cestou späť do Hronca. Ustal a ľahol si. Keby bol pudel, ani by si ho nevšimli. Lenže, Everest je hovawart! Keď zaspal, začal sa pomaly, ale isto naťahovať do dĺžky až napokon zabral celú uličku vo vagóne. A keďže spal ako mŕtvy, neuhol sa, ani keby okolo neho kráčala matka Čenková so svojimi hladnými deťmi. Akoby mal napísané na čele: "Ak chceš ďalej, preskoč ma!" A tak sme si na Silvestra ešte aj zaskákali.


Viac tu: http://hovawart-everest.webnode.sk/products/everest-vo-vlaku/