Posero

21.12.2016

Autor: Ľudmila Čižmárová

Pomaly končili letné prázdniny. Určite jedny z mojich najkrajších. Hrdo som si vykračovala po meste a pri mne veselo poskakovalo šteniatko. Desať kíl šantivej radosti oblečenej v najjemnejšom kožúšku, skrátka živý plyšáčik - to bola moja fenečka, hovawartka Renča. Bola presne taká, po akej som snívala ešte ako dieťa. A navyše, od prvého momentu, ako sme sa stretli, nám bolo obom jasné, že z nás budú skvelé parťáčky.

Už pár týžnov som si zvykala, že na ulici pútame značnú pozornosť. Teda, ja veľmi nie, ale moje šteniatko. Takmer každý sa pristavil a nadšené pochvaly nebrali konca. "Jeeej, to je rozkošneee, mileee, zlatučkeee, mäkkučkeee, nádherneee, roztomileee.................... Môžem ho pohladkať? Môžem mu dať piškótku?...... Rýchlo som si zvykla, že moje šteniatko je najkrajšie na svete.

A vtedy sa to stalo. Klasická situácia. Oproti nám kráča neznámy muž v najlepšom veku (rozumej mojom) a z diaľky sa usmieva. Usmejem sa aj ja a automaticky očakávam superlatívy na adresu môjho šteniatka.

Ale ten dvojmetrový chlap, na prvý pohľad sympaťák, na celú ulicu vykríkol:
"Jeeej, to je malý POSERO!"

Čože ??? No, tak toto si fakt nemal dovoliť! Z charakteristiky sympaťák bol u mňa s okamžitou platnosťou definitívne presunutý o niekoľko kategórií nižšie.

Adrenalín mi riadne stúpol. Stratégia únik - útok bola okamžite rozhodnutá v prospech útoku. Zdvihla som Renču do náručia a vyrazila vpred.

" Čo si to dovoľujete, vy zrejme vôbec nemáte vzťah ku zvieratám, nevidíte, že je to ešte len malé šteniatko? Čakali ste, žę vás s brechotom napadne? Nerozoznáte, že je to ešte len mláďatko? Ako si vôbec trúfate tomu šteniatku nadávať?" Môj nekončiaci monológ výhrad na jeho adresu sa bez jediného nádychu niesol celou ulicou.......... Tí, ktorí ma osobne poznáte, dúfam viete, že som zväčša mierumilovná, ale slovo POSERO na adresu môjho najúžasnejšieho šteniatka bolo pre mňa v tej chvíli totálne neakceptovateľné !

Poľahčujúcou okolnosťou pre môjho protivníka bolo, že on vôbec v útoku nepokračoval, len na nás obe nechápavo hľadel.

Zato ja som odhodlane pokračovala v obrane: "Čo ste to za človeka, najprv proti nám vyrazíte, zrevete na celú ulicu, a keď sa vás trošku naľakáme, tak nazvete moje šteniatko POSERO!?"

Konečne som sa musela po troch minútach nadýchnuť a v tom istom momente sa zmenil nechápavý výraz tváre toho chlapa na ospravedlňujúci úsmev.

"AHAAA, ....... To je obrovské nedorozumenie madam ............... prosím vás, prepáčte, a chvíľočku ma počúvajte. Máte naozaj mimoriadne krásne a určite aj odvážne šteniatko. Nikdy by som si nedovolil nazvať ho poserom.

Ja som sa vás len spýtal, či to nie je náhodou malý bosero, rozumiete, dúfam, B O- S E -R O N" - pre istotu to ešte aj vyslabikoval.

A na dôvažok dodal:
"Viete, ja mám boseronov mimoriadne rád a toto vaše pôvabné šteniatko sa na nich veľmi ponáša."