Náš prvý hovawart Bartík

Autor: Marcela Čiscoňová

Od detstva som túžila mať psa. Akéhokoľvek chlpáča. Najskôr som to skúšala u rodičov prosíkaním, prehováraním, sľubovaním, vyplakávaním, ... nič nezaberalo. Dokonca som skúsila napriek nesúhlasu rodičov svojho chlpáča aj "mať" - tri dni som ho chovala v hrnci na zaváranie v záhradnom domčeku (nech mi ochrancovia zvierat odpustia...) Ale aj tohto som nakoniec musela vrátiť, lebo mamička sa psov panicky bála a tak bolo jasné, že psa mať doma nebudem.

Ako čas plynul, našla som si rovnako psíčkarsky "postihnutého" manžela, postavili sme si rodinný domček a konečne som bola slobodná (hoci vydatá) a mohla som mať konečne psa. Začali sme šteniatkami dobermana, po nich prišla rotvajlerka. Keď prišiel čas sa s nimi rozlúčiť, rozhodli sme sa, že nemusíme vždy mať iba šteniatko, skúsime sa zamerať aj na psov, ktorých už ich rodiny nechcú alebo nemôžu mať. Tak ku nám postupne prišli rhodézske ridgebačky, vzhľadovo takmer na nerozoznanie, ale predsa každá iná - jedna 9-ročná, po x-tých šteniatkach, dohryzená na ušiach a chvoste od psov, ktorí s ňou žili na dvore, vďačná za každé pohladenie a druhá 5-ročná dáma so svojim vlastným gaučom, ktorej pani sa už o ňu po dvoch operáciách chrbtice nevládala starať .
Bola to nesmierne múdra a vnímavá fenka. Keď obe odišli do psieho neba, opäť prišiel smútok a slzy. Prázdny gauč na nás zízal svojím tichým vyčítavým pohľadom, dom stíchol, dvor ostal pustý.
Čo teraz? Ako ďalej? Dva týždne sme chodili ako mátohy, ale keďže sme mimoriadne akční (tak nám hovorí naša dcéra, lebo keď sa pre niečo rozhodneme tak to fičíííí), začalo sa hľadanie. Zlom nastal v tom, že sme sa rozhodli pre chlpáča a nie krátkosrsté plemeno, ale opäť to malo byť niečo väčšie. Osud asi chcel, aby manžel pri hľadaní natrafil na hovawarta. Nikdy som o takom čude s takým zvláštnym názvom nepočula, ale keď som ho aj reálne uvidela...
...vedela som, že nebude dlho trvať a budeme takého psa mať.

Našla som inzerát, kde predávali 3-ročného hovawarta z Brna, bez fotky. Myslela som, že pani je menej technicky zdatná a nevedela k inzerátu pridať fotku, ale bolo to asi zámerné. 9. mája, na synove meniny, sme sa teda  vybrali s manželom do Brna. V malej garzónke žila pani s troma psami. Chodila s nimi strážiť. Žili s ňou kaukazský ovčiak, nemecký ovčiak a náš hovawart Bartík.
Pani Bartíka predávala, lebo jej bol na príťaž, nevedel strážiť. Spýtala som sa sama seba. Ako pes nemôže vedieť strážiť? Však som o jeho schopnostiach strážcu toľko prečítala...
Moje myšlienky mi ešte chvíľu vírili hlavou, kým som HO neuvidela. Prichádzal ON - mohutná čierna hlava, čierna dlhá srsť, ladný pohyb, krásne čierne oči s dobráckym výrazom, ktoré mu pre ich čiernu farbu takmer nebolo vidieť. 

V tej chvíli mi bolo ukradnuté, či bude strážiť on mňa, alebo ja jeho! Bude náš! Všetko sa to ešte znásobilo, keď som ho pohladkala. Ruka mi skákala ako na ozubenom kolese, všetky stavce som mohla rátať a aj bedrové kĺby statne vytŕčali. A zuby... jojój!
Bolo rozhodnuté, ide s nami, nech sa deje, čo sa deje. Aj keby nemal PP, nenechala by som ho tam už ani minútu! Bola to obojstranná láska na prvý pohľad.
Keďže Bartík nikdy necestoval autom, naša 3-hodinová cesta domov bola zaujímavým zážitkom.
Pes sa triasol na celom tele, kňučal a nariekal tak, že sme rádio mali pustené tak nahlas ako sa len dalo, aby sa po nás okoloidúci ľudia neobzerali, či toho psa v aute týrame! Vysvetlila som manželovi, že žiaden náhubok sa konať nebude,  však on predsa musí cítiť našu lásku a snáď nás nezožerie!
Po hodine cesty si Bartík cesty konečne našiel pre neho vhodnejšiu polohu - sadol si mi celý na nohy a kňučal už iba jemne. Hudbu sme stlmili a ja som držala, takmer som nedýchala, len aby mal pohodlie. Celé telo v kŕči, hlava mi v rytme cesty búchala o okienko na dverách, lebo Bartík sa na mňa takmer celý ovalil. Keď som nakoniec doma chcela vystúpiť, nešlo to.
Nohy úplne stŕpnuté, akoby som si spolu so psom priviezla aj celé mravenisko, ruky drevené, hlava otreštená, ale šťastie nevýslovné!

Vitaj doma, hovawart náš, vitaj v novom domove, náš milovaný Bartík!