Keď nejde o život, nejde o nič

01.09.2016

Autor: Marian Lukáč

Včera sme po pauze spôsobenej zranením potrebovali zistiť ako sme na tom pred pretekmi zdravotne a tak sme išli vyskúšať pár záťažových cvikov v rámci motivačného tréningu. Vybrali sme sa na náš starý cvičák, kde mali byť takmer optimálne podmienky na takýto tréning, kľud, rovný pľac, blízko voda. Tak som si postavil pľac, spravili sme trochu chôdze, privolanie, box, všetko bez krívania a ja som sa tešil, že noha drží. Ako sa tak vytešujem, všimol som si, že z krovia sa vynoril mladý muž na bicykli s dvoma veľkými psami na voľno. Naozaj VEĽKÝMI. A idú priamo smerom k nám.
Jantara som si teda privolal k sebe a čakal som čo sa bude diať. Keď som si všimol, že si nás mladík všimol (je samozrejmé, že psy už o nás vedeli dávno), začal som na neho kričať, aby si ich dal na vodítko. Nič, žiadna reakcia. Veselo ťahal ďalej cez pole a psi na voľno pred ním...
Veľký švajčiarsky salašnícky pes a moskovský pes.
Jeden väčší ako druhý.
Keď už boli od nás asi 50 m, tak som ho už svojím "jemným" hlasom naozaj dosť dôrazne požiadal, aby ich dal okamžite na vodítko. Keď ako reakcia prišiel od neho "povel" pre psov:
"Poďte odo mňa naľavo", vedel som, že je zle.
Keďže sme trénovali, Jantara som mal len na retiazke na cvičenie, žiaden sťahovák, žiadne vodítko. Všetko bolo v aute ca 50m. Problém bol, že medzi nami a autom boli tie tri indivíduá.
A začali sa diať veci...
Keď prišli na našu úroveň švajčiar sa samovoľne odpojil a vybral sa pomalým krokom smerom k nám. A ja som vedel, že je už naozaj zle a chytil som Jantara najpevnejšie ako sa dalo. Mladík po psovi vykrikoval nejaké meno, ale pes nás bez akejkoľvek reakcie a plnou koncentráciou na Jantara začal pomaly obchádzať a postupne zmenšoval vzdialenosť...
V jednej chvíli to už Jantar vyhodnotil ako "príliš blízko" a výstražne zavrčal a zaštekal. Cítil som, že sa mi v rukách našponoval a je pripravený na boj. Švajčiar na Jantarovu výstrahu absolútne nereagoval a približoval sa ďalej. V tom som si periférne všimol, že 2m za mojím chrbtom stojí moskovák. Postavený na štyroch v napriamenom postoji, plná koncentrácia na nás.
Ich "pán", medzitým zúfalo pokrikoval ich mená a volal ich k sebe...
Zovrelo hrdlo a tep mi vyšiel asi na 200 (alebo sa mi zastavilo srdce?, to si už presne nepamätám) a do krvi sa mi vyplavil všetok adrenalín uskladnený snáď možno ešte z môjho detstva.
Vedel som však, že sme Jantarom v riadnych sračkách.
Stojíme medzi dvoma veľkými psami, ktorí sú pripravení na boj, zjavne fungujú ako svorka a svojho pána majú na háku... 

Uvedomil som si, že na to, že psy toho mladíka poslúchnu a že ich odvolá sa moc spoliehať nemôžem a tak začala psychologická hra. Jedno oko vpredu na švajčiarovi, druhé oko vzadu na moskovákovi, ruky napnuté, aby som udržal Jantara.... A v tom sa stalo niečo. čo som doteraz nikdy nezažil a už ani dúfam nezažijem. Švajčiar sa pohol dopredu a mne sa zastavil svet... v jednom okamihu sa mi premietol v mysli film.
...kynologický film s výcvikom Jantara... 
Bolo to niečo neuveriteľné a len veľmi ťažko sa to popisuje slovami...
Ustúpil som o malý krok, ale pri bleskovom kontrolnom pohľade dozadu som si všimol, že moskovák vyceril zuby. Tudy cesta nevede... Mladík si medzitým (našťastie) asi uvedomil,
že sa už nehrá o fazuľky a že už skončila každá sranda, položil bicykel a išiel k nám.
Vedel som, že jediná nádej je získať čas a veriť, že sa ku svojim psom dostane skôr ako začne bitka.
"Spúšťač" však bol švajčiar, tak sme sa obrátili naspäť na neho a staticky bez akéhokoľvek pohybu ostali stáť. Švajčiar ostal našťastie stáť tiež. Človek držiaci psa, jeden veľký pes pred ním, druhú za ním. Kynologické súsošie na lúke. A okolo pobehuje a vykrikuje jeden šašo, ktorého som sa ešte snažil medzitým usmerňovať...
Tá 'póza' trvala niekoľko nekonečných sekúnd, kým mladík pochopil a pristúpil zozadu k švajčiarovi a pripol ho na vodítko. Keď kúsok odstúpili, tak som s Jantarom spravil čelom vzad a "odkontrolovali" uzemnenie = pripnutie na vodítko moskováka.
Na zúfalý komentár mladíka "toto mi spravili prvý krát" som mu niečo povedal (je v tejto chvíli už úplne jedno čo a bude lepšie, keđ to ostane 'vypípané' aj v tejto časti..). Ospravedlnenia som sa ale samozrejme nedočkal. Možno bol chlapec v podobnom šoku ako ja. Možno...
Počas toho ako som sledoval ako bez slova odchádzajú, sa mi zrazu podlomili kolená a musel som si sadnúť na zem. A keď konečne zmizli z dohľadu, tak mi spontánne prišla myšlienka, že ten začatý tréning nemôže predsa skončiť takto a musíme ho dokončiť pozitívne. A tak sme spravili ešte pár cvikov a Jantar zažil na záver snáď najdivokejšie oslavy prevedených cvikov a odmeny vo svojom živote.
Po tréningu sme nasadli do auta a mne zrazu začali tiecť po lícach slzy a triasť sa ruky.
Asi až vtedy spadol adrenalín a naplno mi došlo, ako to celé mohlo dopadnúť...
Hovorí sa "Koniec dobrý, všetko dobré".


Uvedomil som si, že na to, že psy toho mladíka poslúchnu a že ich odvolá sa moc spoliehať nemôžem a tak začala psychologická hra. Jedno oko vpredu na švajčiarovi, druhé oko vzadu na moskovákovi, ruky napnuté, aby som udržal Jantara.... A v tom sa stalo niečo. čo som doteraz nikdy nezažil a už ani dúfam nezažijem. Švajčiar sa pohol dopredu a mne sa zastavil svet... v jednom okamihu sa mi premietol v mysli film.
...kynologický film s výcvikom Jantara... 


Asi skratová reakcia mojej mysle ako vyhodnotenie situácie, že ak začne bitka, tak by sme s Jantarom v najlepšom prípade skončili s akýmkoľvek ďalším výcvikom... 

Bolo to niečo neuveriteľné a len veľmi ťažko sa to popisuje slovami...
Ustúpil som o malý krok, ale pri bleskovom kontrolnom pohľade dozadu som si všimol, že moskovák vyceril zuby. Tudy cesta nevede... Mladík si medzitým (našťastie) asi uvedomil,
že sa už nehrá o fazuľky a že už skončila každá sranda, položil bicykel a išiel k nám.
Vedel som, že jediná nádej je získať čas a veriť, že sa ku svojim psom dostane skôr ako začne bitka.
"Spúšťač" však bol švajčiar, tak sme sa obrátili naspäť na neho a staticky bez akéhokoľvek pohybu ostali stáť. Švajčiar ostal našťastie stáť tiež. Človek držiaci psa, jeden veľký pes pred ním, druhú za ním. Kynologické súsošie na lúke. A okolo pobehuje a vykrikuje jeden šašo, ktorého som sa ešte snažil medzitým usmerňovať...
Tá 'póza' trvala niekoľko nekonečných sekúnd, kým mladík pochopil a pristúpil zozadu k švajčiarovi a pripol ho na vodítko. Keď kúsok odstúpili, tak som s Jantarom spravil čelom vzad a "odkontrolovali" uzemnenie = pripnutie na vodítko moskováka.
Na zúfalý komentár mladíka "toto mi spravili prvý krát" som mu niečo povedal (je v tejto chvíli už úplne jedno čo a bude lepšie, keđ to ostane 'vypípané' aj v tejto časti..). Ospravedlnenia som sa ale samozrejme nedočkal. Možno bol chlapec v podobnom šoku ako ja. Možno...
Počas toho ako som sledoval ako bez slova odchádzajú, sa mi zrazu podlomili kolená a musel som si sadnúť na zem. A keď konečne zmizli z dohľadu, tak mi spontánne prišla myšlienka, že ten začatý tréning nemôže predsa skončiť takto a musíme ho dokončiť pozitívne. A tak sme spravili ešte pár cvikov a Jantar zažil na záver snáď najdivokejšie oslavy prevedených cvikov a odmeny vo svojom živote.
Po tréningu sme nasadli do auta a mne zrazu začali tiecť po lícach slzy a triasť sa ruky.
Asi až vtedy spadol adrenalín a naplno mi došlo, ako to celé mohlo dopadnúť...
Hovorí sa "Koniec dobrý, všetko dobré".

Dúfam však, že my sme si včera Jantarom takýto stres vybrali už do konca života.