Farma

20.01.2017

Autor: Marian Lukáč

Dnes ráno som sa zobudil veľmi skoro a keďže sa mi už nechcelo spať a pán už mal jedno oko otvorené, išli sme von na tradičnú rannú prechádzku. Dnes, skororannú. 

Keď som prišiel z prechádzky unavený domov, tak som si ľahol, že si idem pospať. O chvíľku sa však zobudila panička a zrazu sme zase išli zase von. A nie pešo, ale autom. Dosť dlho sme cestovali a nakoniec sme vystúpili v perfektnom lese. Bolo tam veľmi veľa zaujímavých pachov a tak som behal a skákal od jedného k druhému. Panička povedala, že behám ako srnka a aj keď neviem či to bolo dobre alebo zle, hlavná vec, že tam bolo super. Keď sme vyšli na kopec, tak si panička vymyslela fotoshooting. Tesne predtým sme však vyrušili vysoké štvornohé zviera (p.r. srnku), ktoré vyskočilo z húštiny len pár metrov od nás. Tak som sa za ním rozbehol, ale keďže zviera veľmi rýchlo zmizlo,
tak som sa išiel fotiť. 

Po fotení šli pán s paničkou do reštaurácie niečo zjesť (ja som mohol ísť s nimi, lebo tam mali veľkú terasu) a ušlo sa niečo dobré aj mne, mňam :-) 

Kúsok od reštaurácie bývali dva tvory, aké som doteraz nikdy nevidel. Boli straaaaaaašne vysoké, mali veľkú hlavu (p.r. kone) a stále sa na mňa zvláštne pozerali (a ja na ne). Ako sme tam stáli a nič sa nedialo, tak som na ne začal štekať, oni však stále nič. Len na mňa pozerali, a pozerali, očami gúľali, ani hláska nevydali. Hneď vedľa som však zacítil známy pach a kúsok ďalej za železnou mriežkou som našiel niekoľko tvorov s dlhými ušami (taký podobný bol aj ten vo vinohrade čo tak rýchlo utekal, asi to boli nejakí príbuzní). Títo však len ležali a keď som ich začal oňuchávať, tak utekali v búde v ktorej bývali úplne dozadu. A o pár metrov ďalej bol ďalší kamarát v ohrade, čo nemohol ísť behať. Ako sme sa tak oňuchávali, tak som zacítil pach, ktorý som síce doteraz nikdy necítil, ale aj tak mi bol odniekiaľ povedomý. Keď sme prišli bližšie, pán povedal, že tie ušaté tvory čo boli trochu väčšie ako ja (p.r. ovce) kedysi obháňali niektorí moji predkovia na salašoch a že to mám asi v génoch.

Vyzeralo to na celkom dobrú hru, ale pán povedal, že musíme ísť ďalej. V ďalšej ohrade bolo zatvorených veľmi veľa malých tvorov s 2 divnými nohami, niektoré boli biele, niektoré farebné a behali ako splašené (p.r. sliepky a husi). Chcel som ísť za nimi, ale boli až za 2 ohradami. Zase nič. 

Ako som tak ne pozeral, zbadal som v tráve malého tvora s veľmi dlhými ušami, čo len tak sedel
(p.r. zajac). Kým pán prišiel za mnou, tak som ho išiel trochu ponaháňať. Veď keď nebol zatvorený, tak asi bol voľný na zjedenie :-) Tak som ho chvíľu naháňal, ale potom ušiel do jednej ohrady a tam som sa už nedostal... 

Ako sme sa po naháňačke vracali naspäť, spoza chrbta som zrazu začul veľký štekot. Obzrel som sa a vo veľkej búde so stenami z priehľadného, ale veľmi tvrdého materiálu (p.r. oceľové pletivo) som zbadal dvoch kamarátov. Teda "kamarátov". Štekali ako diví a asi sa rozčuľovali, že musia byť zatvorení v tej veľkej klietke a ja môžem behať po vonku. 

Nerozumel som, či sa chcú hrať alebo biť a tak som začal štekať aj ja, ale keďže sme už odchádzali, tak sme tú diskusiu neukončili. Možno nabudúce. Pán hovoril, že sa tam ešte určite niekedy zastavíme.