Čo je napísané vo hviezdach...

03.01.2017

Autor: Marian Lukáč

Ako sa hovorí, ako na "Nový rok, tak po celý rok" a tak sme po Silvestrovskej noci skoro ráno vstali vybrali na našu novoročnú túru. Cieľ: Rainerova chata a Hrebienok. Cesta lesom z Tatranskej Lesnej bola rozprávková. Nikde ani človiečika a počas celej cesty hore sme až takmer po Rainerovu chatu nestretli ani jedného jediného pešochoda. Úplné ticho, vŕzgajúci sneh pod nohami a v pravidelných intervaloch miznúca a zase sa objavujúca hovawartia hlava, ktorá kontrolovala, či som sa náhodou nestratil.

Keď sme vyšli na Rainerovu chatu, bolo tam len pár ľudí, ktorí prišli z Hrebienka. Čo ma ale veľmi potešilo, vonku pri snehovom betleheme bola legenda Tatier, p. Peter Petras. Nenápadne som sa tam s Jantarom obšmietal a keď sa zberal na odchod po dokončení úprav betlehemu pred denným náporom turistov, prišla tá pravá chvíľa. Bola tam len jedna turistka a tak som p.Petrasa poprosil či by si s nami nespravil fotku. Veľmi som sa potešil, keď súhlasil, rýchlo som vtlačil môj telefón panej do ruky a poprosil o odfotenie. Odľahlo mi keď bola ochotná a snažil som sa Jantara rýchlo napolohovať medzi p. Petrasa a mňa. Veď keď už, tak už, nech to vyzerá. Pán Petras však v pravej ruke držal veľkú lopatu na sneh a stále s ňou hýbal, čo nebola moc dobrá predispozícia na kľudné odloženie psa na pózovanie :-) Nakoniec sme to teda nejako zvládli aspoň postojačky a máme fotku, ktorá bude mať navždy čestné miesto v Jantarovom albume.

Z Rainerky sme sa potom presunuli na Hrebienok, kde som chcel ešte Jantarovi spraviť pár fotiek s pozadím Lomnického štítu. Keď sme vyšli hore, bolo tam ešte dosť málo ľudí, tak som rýchlo spravil niekoľko fotiek a zberali sme sa domov. Vedel som, že na Hrebienku je v tomto čase vystavený oltár vytesaný z ľadu, ale domáci hovorili, že je tam vždy neskutočne veľa ľudí a čakanie niekedy aj na niekoľko hodín a tak som sa myšlienkou tam ísť ani nezaoberal. Neďaleko som však zbadal kopulu, kde nebol takmer nikto a tak som poprosil mladý pár, ktorý práve čajíčkoval, či by mi Jantara na chvíľočku nepostrážili.

Jedna noha tam, kuk dovnútra, druhá noha naspäť. Vo vnútri bola len socha asi 4m ľadovej medvedice a skoro ani živáčka. Pomyslel som si, že to by mohla byť pekná fotka... 
...tak som rýchlo bežal po Jantara, hops dovnútra, pár fotiek a už sme zase vonku...

Keď sme vyšli von, niečo ma stále ťahalo ku kopule s oltárom...
Tak som sa teda nechal "potiahnuť".

Pri vchode stál prísne sa tváriaci mladý muž, ktorý na moju snahu vojsť dovnútra so psom reagoval rezolútnym zákazom, že tam psi nesmú ísť. Po chvíli presviedčania, počas ktorej som mu o Jantarovi trošku porozprával, povedal že teda ok, ale len na chvíľočku... to mi stačilo... a už sme boli vo vnútri.

Bolo tam chladno a oveľa viac ľudí ako som čakal. Nejako sme sa teda prepracovali skoro do stredu kupoly, takmer priamo pred oltár. Medzi ľuďmi Jantar nikdy nemá problém, tentoraz sa však správal dosť zvláštne... Neviem to dobre popísať slovami, ale zvláštne... 
Pripisoval som to hučiacej klíme, ktorá bežala naplno a zvuku, ktorý vydávala.

Ako sme tak prechádzali medzi ľuďmi, zrazu sa Jantar zastavil a sadol si vedľa, na pohľad, asi
20 ročnej dievčiny.  A ona ho postojačky, bez jediného slova, bez otočenia hlavy okamžite začala škrabkať na líci a pod uchom. Ako keby boli dohodnutí a ona tam naňho čakala...

Chcel som jej niečo povedať, ale vtom som si všimol, že to škrabkanie je nejaké zvláštne. 
Kŕčovité, nemotorné, ...

Tá dievčina bola postihnutá...

A Jantar sedel a držal...

Tak som ostal potichu stáť a pozeral smerom na oltár, aj keď v reále som ho asi vôbec nevnímal...

A potom sa stalo niečo, čo ma skoro dostalo do kolien.

Dievčina sa sklonila k Jantarovi, zobrala mu hlavu do rúk a pobozkala ho...

A potom sa to zopakovalo ešte niekoľko krát...

...škrabkanie... ...bozk... ...škrabkanie... ...bozk...

... mne sa zaleskli oči.

Vtom k dievčine pristúpil starší pán a niečo povedal v reči, ktorej som nerozumel.
Dievčina ešte raz pohladkala Jantara (možno ho aj pobozkala, ale to si už nepamätám) a rozlúčili sme sa. Bez slov, úprimným úsmevom.

A ja som tam ostal stáť ako ľadový stĺp...
...a po líci sa mi skotúľala slza...

Neviem odkiaľ dievčina bola a z akej diaľky prišli, ale niekde bolo napísané, že sa mala na Nový rok 2017 stretnúť s Jantarom. Presne v tú minútu a presne tam tom mieste kde sa to stalo.
V jednej kupole na Slovensku, pred ľadovým oltárom, ktorý tam už o pár mesiacov nebude...

Snáď dotyk Jantara tú dievčinu aspoň na malú chvíľočku potešil.
A ja som pochopil, že zmyslom toho dňa pre nás nebolo vyšľapať hore a spraviť niekoľko pekných fotiek. 

Mali sme stretnúť ju.

© 2016 Hovistory. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky