Babsy - aj zázraky sa dejú

28.12.2017

Autor: Lucia Frývaldská - Klocková 

Klasický deň...
Teda, nie tak celkom. Je piatok, a ja nie som v práci. Som u svokrovcov, pretože majú zabíjačku.
(Verte mi, radšej by som bola v robote) No myšlienkami som aj tak úplne inde.

Je to facebook. Nie žeby som bola nejaká závisláčka, ale odkedy som tam objavila stránku "Hovawart v núdzi", stále po nej vedome-nevedome pokukujem. A dnes tomu nie je inak.
Nedávno som tam zahliadla informácie o svetlej fenke, ktorá mi hneď padla do oka.
Zdieľala to jedna známa. Toto chúďatko malo za sebou veľmi nepeknú a komplikovanú minulosť.
Strážila sama na poli, túlala sa a nakoniec bola odchytená niekde pri Šali. našťastie sa a jej však ujala pani Andy Hipsag a urobila všetko preto, aby sa dostala z toho najhoršieho. 

Ja som sa čoraz častejšie prehrabávala viac ako stovkou komentárov a hľadala aj tie najpodrobnejšie novinky. A vtom to prišlo ako blesk z jasného neba! 

Volá sa Babsy. A podľa tetovania sa našla aj chovateľská stanica odkiaľ pochádza. 

Za touto pátracou akciou stála pani Andrea Kožíková-Prisztácsová, ktorá sa stala prvotriednou detektívkou, a všetko uviedla na pravú mieru. Pre mňa to znamenalo množstvo nových informácií a nakoniec aj súkromnú poštu a pani Andreou. Už to nebol len nejaký pes bez mena. Bola to Babsy. V mojej hlave už "naša Babsy". 

No bol tu jeden "problém", môj manžel Tomáš.

Ako som už spomínala, dnešok nebol obyčajný deň, a zabíjačková atmosféra to jasne potvrdzovala. Veď kedy inokedy by bola vhodnejšia príležitosť na presvedčenie Tomáša ako dnes? Krátky rozhovor stačil na to, aby som mu povedala najnovšie informácie o Babsy. Stačil jeden "psí pohľad" (tentokrát môj), poľahčujúce okolnosti že má rada deti, znáša sa s inými psami...
...a ja som dostala "povolenie" začať vybavovať veci na stretnutie našich psích dám.

Nasledoval dlhý rozhovor s pani Andreou, vymenili sme si všetky dôležité informácie a začali sme plánovať. Ďalší problém bol 400 km medzi nami, nakoľko naše auto by túto trasu nezvládlo,
Pani Andrea sa však ochotne ponúkla, že pôjde s nami. 

Stretli sme sa na polceste. Na Donovaloch. Na stretnutie dvoch psov prišlo päť dospelých ľudí. Traja skúsení chovatelia, ja a môj manžel. Pekná prevaha, ale človek nikdy nevie.
Prvé stretnutie na vodítkach dopadlo zle. Veľmi zle.
Obe fenky boli nervózne a vrčali po sebe už len pri najmenšom kontakte. Už to vyzeralo tak,
že pôjdeme naspäť každý so svojim psom a celá táto "akcia" bola úplne zbytočná. 

Ešte jedna šanca. Posledná...
Oplotené ihrisko a nikoho nikde. No nevyuži to. S malou dušičkou som pustila Abbie z vodítka. Viete si ma asi predstaviť. Vyrastala som od malička pri psoch, čiže strach z iných zvierat nemám, zato Tomáš psa nikdy nemal. Stačila menšia potýčka. Taká, že sme ich museli oddeliť  a jeho pohľad jasne naznačoval že "tento trhač, ktorý zaútočil na naše šteniatko, s nami domov rozhodne nepôjde." 


Pritom to bola naša Abbie, ktorá v prípade pocitu ohrozenia začala vrčať ako prvá. Psy si ďalej behali a jedna druhú si vôbec nevšímali. Tomáša sa mi nakoniec podarilo obmäkčiť, a aj keď veľmi neochotne domov sme sa vracali už s dvomi psami.
Babsy v kufri a Abbie pre istotu vzadu na sedadle, teda lepšie povedané mne na kolenách. 

Cesta ubehla pomerne rýchlo, a stihli sme sa vrátiť domov ešte za svetla. Pustili sme obe fenky voľne na dvor a čakali sme čo sa bude diať. Babsy sa začala zoznamovať so susedmi (psami). Hlasné štekanie susedovho vlčiaka sa potom ozývalo celou ulicou až do neskorého večera.
Na noc sme náš nový prírastok zatvorili do voliéry. Pre istotu.
Keď sme boli doma, mohli si obe voľne behať po dvore. Sem tam na sebe ešte trochu zavrčali a raz (hneď na druhý deň) som ich musela od seba oddeľovať, ale to k zoznamovaniu patrí.

Odvtedy sú kamošky na život a na smrť. Bránia jedna druhú a stačí len slabé zaštekanie jednej z nich a druhá už letí na pomoc z opačného konca záhrady. Vtipný pohľad na tie dve.

Z bezpečnostných dôvodov sme Babsy ešte pár dní zatvárali do voliéry. Vydržalo nám to však naozaj len pár dní. Keď som sa raz vracala z práce a Tomáš bol ešte v práci, mala ma Babsy čakať vo voliére. A kde bola? Pri bránke. Vítali ma dva psy, a netrvalo dlho a prišla aj mačka. Ako je to možné? Veď sme sa s Tomášom na niečom dohodli.
Nervózne volám Tomášovi, prečo ju nezatvoril.  Hovorí mi: "Keď som odchádzal Babsy bola zatvorená", tak som zložila a išla som skontrolovať čo sa vlastne stalo. A naozaj.
Voliéra bola zatvorená, bez známok nejakého poškodenia. Divné. Nuž, stalo sa.
Na druhý deň ma však čakalo ďalšie prekvapenie. Išla som ich kŕmiť.
Babsy klasika, zavretá vo voliére. Abbie v malej chodbe v dome. Človek nikdy nevie, tak som to pre istotu riešila radšej takto. Keď som už počula ako Abbiena miska tancuje po celej chodbe, usúdila som, že už má dosť a šla som ju pustiť von. A čo ma tam čakalo? Babsy.
Zas sa dostala von. Ako to urobila, dodnes nevieme. Voliéra bez poškodenia a kladka zavretá.
Máme zázračného psa. Usúdili sme, že voliéra bude aj naďalej slúžiť len ako ozdoba našej záhrady.


Náš dom sa tak stal domovom aj pre nového člena našej rodiny. Babsy.
Našla u nás domov, ktorý si naozaj po tom všetkom čo sa jej stalo a čo si zažila, zaslúžila.
A ja som získala parťáčku, s ktorou môžem oslavovať narodeniny.
Babsy je totiž narodená 10.7. presne ako aj ja.
Takže takto sa stala z našej štvorčlennej rodiny päťčlenná.
A ktovie, možno sa čoskoro ešte rozrastieme.