Ako sme sa našli

22.12.2016

Autor: Zuzana Obrancová

Človek mieni, pánboh mení. Tak sme si aj my s manželom krátko po svadbe povedali, že si zoženieme štvornohého kamaráta. Dovtedy sme toho o psoch veľa nevedeli, začali sme teda knihou. Študovali sme jednotlivé rasy, ich povahy, zisťovali, čo ktoré plemeno potrebuje, aby sme si vybrali toho najlepšieho. Takého, ktorému bude dobre u nás a nám bude dobre s ním. Nakoniec bolo, samozrejme, všetko inak.

FANTA

Z neba nám spadla - gulička. Jedného rána jednoducho stála pred našimi dverami, trojmesačné šteňa s psinkou, s takmer vypadanou srsťou, s množstvom parazitov. Vyziabnutá, hladná. Nechajte ju stáť pred dverami! Kto by ju dokázal odkopnúť? To jednoducho človek, ktorý má rád zvieratá, urobiť nemôže. Vzala som ju do náručia, a zažila som čosi, čo sa aj slovami ťažko opisuje. Tá malá trasúca sa gulička sa ku mne silno pritúlila, zrejme prvýkrát vo svojom živote zažila pocit bezpečia, prestala sa triasť a nakoniec zaspala. Bolo rozhodnuté! Práve nám pribudol nový člen rodiny. Vonkoncom nie taký vznešený, ako sme plánovali, toto zvieratko bez majiteľa bola "pouličná zmes - oriešok". Dali sme jej meno Fanta. Fanta, lebo sa nakoniec ukázala byť fantastickým psíčkom. Bola zrejme tou najškaredšou, a pritom najmilšou a najoddanejšou sukou na svete. Prežila s nami takmer sedemnásť rokov. Keď ju nakoniec skolila rakovina, mali sme pocit, že sa nám zrútil svet. Chýbala nám.

KOMISÁR REX

Vrátili sme sa tam, kde sme pred sedemnástimi rokmi skončili. Opäť sme začali študovať plemená psov a ich povahové vlastnosti. Viem, že keby som raz ráno bola otvorila dvere a stála by tam nová Fanta, pritúlila by som ju. Možno vám to bude pripadať podivné, ale ja som tie dvere neraz otvárala s nádejou, že za nimi kohosi uzriem... Ale zázraky sa nezvyknú opakovať. Tento raz nám osud dožičil, aby sme si vybrali psa podľa vlastných predstáv. A ako to už chodí, ako bežal čas, náš budúci pes v našich predstavách stále rástol. Máme veľký dvor, tak prečo by v ňom nenašiel domov väčší pes? A ešte väčší! A ešte trochu väčší! Strážny, s ktorým by sme chodievali na prechádzky. Nakoniec zvíťazil "Komisár Rex". Povedali sme si, že chceme dámu, múdru, poslušnú, vernú, prítulnú a geniálnu, ako pes v onom rakúskom televíznom seriáli.

A zasa bolo všetko inak.

Keď už všetci v našom okolí vedeli, že kupujeme Komisára Rexa, spomenul si jeden náš kamarát na svojho niekdajšieho hovawarta. Nevedel ho vynachváliť. Vrhla som sa na knihu o plemenách psov, pozrela som si ho a potom som sa vybrala po bratislavských kníhkupectvách hľadať špeciálnu knihu o hovawartoch. Našla som jedinú, od Fábina, "Hovawart - jak na to". Toľko lásky a úcty k jednému plemenu v jednej knihe! Prečítala som si ju osemkrát, sotva som dočítala, začala som odznova, a keď som sa prichytila, ako dlho hľadím na fotografiu jedného "hovíka", pochopila som, že ten náš "Rex" sa v mojich predstavách opäť trochu zväčšil. Bolo rozhodnuté!

EVEREST, SYN AFRIKY

Nasledovala internetová vojna. Celé dni som presedela pri počítači a hľadala chovateľské stanice hovawartov. Na moje veľké sklamanie, nikde práve nemali šteniatka. Objavila som aj chovateľskú stanicu "Kráľovská stráž" a tá ma veľmi zaujala. Na jej internetovej stránke veľmi pekne prezentujú plemeno Hovawart, nájdete tu mnoho odborných aj úsmevných článkov, krásne suky s množstvom ocenení, veľa dobrých odchovancov. Čo však bolo podstatné, ich suka so zvláštnym menom Afrika práve čakala šteniatka, a mal to byť výberový vrh. Vrhla som sa na telefón, ale radosť sa čoskoro zmenila na studenú sprchu. Bola som dvanásta záujemkyňa v poradí a šanca, že to budem práve ja, kto dostane šteniatko, bola mizivá. O to viac, že som nemala ani potuchy, ako sa pes cvičí, čo sa s ním má robiť na výstavách, ... My sme chceli len štvornohého spoločníka a toto bol rovno kráľ.

Priznám sa, bola som otravnejšia ako smrť. Keď po niečom priveľmi túžite, zabudnite na dobré mravy! Vyvolávala som každý deň, do pôrodu zostával ešte mesiac a vypytovala som sa, či som sa náhodou v tom poradí neposunula dopredu.

Nakoniec prišiel ten vytúžený deň a Afrika konečne rodila! Prišlo to na ňu v noci. Zrejme som majiteľku stanice svojim telefonátom prebudila, ale nemohla som inak. Tak ako? Koľko je šteniatok? Mám šancu?

Bolo ich osem: štyri suky a štyria psy.

Mala som sedemnásťročné skúsenosti so sukou, ale žiadne so psom. Pes bol v mojich očiach "samostatný jedinec", podľa mňa nemohol byť taký prítulný ako suka, myslela som si - ten si so mnou bude robiť čo len chce - a trvala som na tom, že chcem suku. Najskôr "tú plavú", ale tá už majiteľa mala. Potom "akúkoľvek", lenže žiadna už nebola voľná. S ťažkým srdcom som povedala: "A ten jediný plavý psík, ten je voľný?" Nebol, ale žena, ktorá o neho pôvodne pred dvoma mesiacmi prejavila záujem, sa viac neozvala a tak vďaka mojej dotieravosti, otravnosti a vytrvalosti bolo rozhodnuté. Opäť inak, než som chcela ja.

A aby nebolo málo, ten náš dostal meno - Everest. Everest, syn Afriky. Uvažovala som, čo je to za meno. Everest, hybaj sem! Everest, ideme na prechádzku! Everest, sadnúť! To si akože tá himalájska hora má sadnúť k mojej nohe, či čo?! A skúšala som si predstaviť aj ďalší variant, ako ho škriabem za uškom a nežne sa mu prihováram, ty môj Everestko. Až som sa zakoktala... Tak či onak, bol najvyšší čas si zvyknúť. Šteniatka rástli a ja som celé dni presedela pri internete, aby som sa ihneď dozvedela každú novinku. Na pracovný stôl som si vyložila knižku s obrázkom plavého hovíka a v mysli som rozjímala nad tým, že už čoskoro toho z knihy nahradí portrét nášho vlastného! Tešila som sa ako malé dieťa.

EVEREST A ETNA

Prvýkrát sme ho videli, keď mal tri týždne. Prišli sme na návštevu chovateľskej stanice do Martina. Everuško bol taký maličký, že by sa bol pomestil do dvoch dlaní, až som sa ho bála chytiť, aby som mu neublížila. Bol prekrásny, taký maličký bucko. Už to bol môj Everko!


Keď mali šteniatka mesiac, budúci noví majitelia pomenili názory a niektorí si namiesto sučky vybrali psíka. A zrazu nám majiteľka ponúkla onú plavú sučku, ktorú som pôvodne tak veľmi chcela. So slovami, že Everest je najhorší pes z vrhu, zlý, pažravý, dominantný, vraj bude ťažké zvládnuť ho. Pripadalo mi to, ako keby mi v pôrodnici ponúkli iné dieťa, lebo to moje je príliš pažravé a príliš dominantné! Hlúposť, to už nebolo "nejaké" šteňa, už to bol náš chlapček, nemohli sme ho teda zradiť. Rástli sme spolu, hoci len na diaľku a cez internet. Papali sme spolu prvýkrát kašičku - naživo, pri našej prvej návšteve a on už patril k nám. Nech by bol býval akýkoľvek! No on nebol akýkoľvek, pre mňa sa stal tým najúžasnejším psom na svete.

Môj Everest! Majestátny ako najvyšší vrchol sveta, podľa ktorého ho pomenovali. Dominantný a výnimočný. Slovom, úžasný.

MÔJ EVEREST

Keď mali šteniatka šesť týždňov, majiteľka mám ponúkla, že si môžeme na víkend vziať Everka aj s jeho sestrou Etnou na chalupu. Jej budúci majitelia sú zďaleka a nemôžu ju prísť pozrieť, tak nech má výlet aspoň s Everkom. Tvrdila, že je to diablica a zrejme sa v duchu tešila, že sa jej na dva dni zbaví. A tak sme si z Martina na víkend na chalupu odvážali v jednej škatuli dvoch psíkov. Ten víkend stál za to. Mala som na chvíľu suku aj psa. Mohla som pozorovať, čo je lepšie a čo horšie, zbaviť sa niekoľkých mýtov o tom, že suka je lepšia než pes. Everko sa hneď rozhodol, že toto bude jeho nová rodina a jeho nový domov. Etnu odvšadiaľ vyháňal, dokonca aj zo škatule, v ktorej sme ich priviezli, nebol gentleman, vyhodil ju ešte aj od misky s jedlom. Keď sme sa na záhrade naháňali, Etna sa hnala za mnou, ale Everko si sadol, pozoroval ma, doslova hypnotizoval. Počkal si, kým sa mu ja neprihovorím. Až potom sa rozbehol ku mne. Nie je ako chlapi, ktorí behajú za každou sukňou!

Bola to láska na prvý pohľad. Everko sa stal našim "Pánom Úžasným". Dnes mi môže rozprávať, kto chce čo chce o tom, že suky sú prítulnejšie ako psy. Ja už viem svoje! Napriek tomu, že je pes, je to ten najväčší "mazlíček", akého si viete predstaviť, úžasný spoločník, priateľskej a veselej povahy, ľahko ovládateľný a veľmi učenlivý. Občas sa naň pozriem až zlostne, a to vtedy, keď mi dôjde, že chápe rýchlejšie než ja. No, on zase nemusí pracovať... Jeho jedinou úlohou je chrániť nás a on to robí dokonale! Celé dni sme spolu, drží sa mi pri sukni a ja viem, že by ju za inú nevymenil. A čo je najkrajšie, naučil ma znovu sa vedieť tešiť ako malé dieťa. Bez neho by som na to bola zabudla. Na to, že stačí jedna tenisová loptička, aby sa svet zmenil na raj.